"Rozmýšľala si niekedy nad tým prečo zvieratá nie sú nerozhodné?"- spýtal sa ma.
Sedeli sme na Hviezdoslavovom a ja som mu sľúbila, že sa ma môže pýtať na čokoľvek bude chcieť. Začal týmto. Zahľadela som sa na fontánku s vodou na pitie a cítila sa trochu nesvoja v tejto téme debaty.
"Nie, neviem."- odvetila som. Nikdy som nepozorovala zvieratá dostatočne natoľko, aby som si všimla, či sú nerozhodné alebo nie. Nikdy som nemala pocit, že by to pre mňa malo byť nejakým spôsobom dôležité. Nikdy ma to nezaujímalo a možno preto som to nikdy nespozorovala. Ani pri hrách s babkiným psom, ani pri hladkaní zatúlaného havka našich susedov na chalupe, ani pri naháňaní holubov, či kŕmenia našich akváriových rybiek.
"Jednajú pudovo, inštinktívne."- pokračoval.
"To je fajn."
Začínalo ma hnevať to, že som absolútne ani len netušila kam tým smeruje. Presunula som pohľad naň ho, hľadel mi do očí a možno tam hľadal nejaké odpovede, možno tam hľadal niečo celkom iné a jeho pohľad mi tak trochu prezrádzal, že nič nenašiel.
"Spravila si niekedy nejaký dobrý skutok?"
A vtedy mi to doplo. Udrelo mi to do hlavy rýchlejšie ako pivo za slnečného dňa. Náboženstvo. Ťahá ma do diskusie o tom, prečo som ateistka a ako to mám zmeniť. Moje vedomie sa pred týmto vzdorovito uzavrelo. Rešpektujem nábožných ľudí, rešpektujem jeho aj tú jeho náboženskú skupinu (ktorú môj kamarát žartovne nazýva sektou ;) a nevadí mi, že tomu venuje toľko času, aj keď si myslím, že aspoň trochu viac by ho mohol tráviť so mnou, ale nikdy som nepovedala ani pol slova.
"Definuj dobrý skutok."- požiadala som.
"Skutok, ktorý niekomu pomohol a nechcela si nič na revanš."
"Pomáhala som kamarátke vybavovať veci, keď sa sťahovala do Brna a nemala na to sily."- zašepkala som pri pomyslení na tú bolestnú spomienku.
"A mala si z toho dobrý pocit?"
"Nie. Pretože odišla."
Neveriacky na mňa pozrel, akoby hovoril, že ak je toto môj jediný dobrý skutok, tak som na tom naozaj biedne. Na väčšinu svojich dobrých skutkov, prípadne zlých alebo akýchkoľvek skutkov sa nepamätám. Ja jednám inštinktívne, pudovo, možno ako zvieratá. Som ochotná pustiť dôchodcu sadnúť si v MHD, ak sa ku mne chová slušne. Som ochotná poradiť ľuďom, ktorí majú nejaký problém a som ochotná pomôcť im ho riešiť. Som ochotná organizovať stretávky a dookola obvolávať ľudí, či prídu, aj keď mi za to nikdy nikto nič nedá. Nemám s tým problém a nepotrebujem, aby mi za to niečo dávali. Píšem kamarátom slohy a nikdy od nich nič nechcem...mohla som to všetko povedať, ale sú to skutky dostatočné na to, aby ich on hodnotil ako dobré? To som nevedela.
"Nikdy si nič neukradla?"
"Nie, nikdy."
Zamračila som sa naň ho. Už sa mi to naozaj prestávalo páčiť.
"Ani sestre?"
"Nie."
"Ani tak, že si si niečo požičala a už nevrátila?"
"Nie!"
Zmĺkol.
"Vlastne raz, keď som mala tri možno štyri roky, a bolo to kindervajco v potravinách."- odvetila som stroho.
"Už si bola niekedy na mieste, kde niekto zomrel?"
"Áno,"- odvetila som váhavo po chvíľke rozmýšľania. V jeho očiach sa blyslo, akoby konečne narazil na niečo s čím môže pracovať.
"A ako si sa tam cítila?"
"Normálne, ako som sa mala cítiť?"
Pokýval hlavou. Asi som totálne beznádejná, nereagujem akoby som mala a evidentne sa so mnou ani nedá rozprávať.
"Svedomie je jeden z prejavov Boha."- povedal.
"Aha."- povedala som ja.
Čo na toto povedať? Priznávam sa, sklamalo ma to. To, čo povedal, aj to ako to povedal. Akoby som bola niečo menej.
"Mám pocit, že ty svedomie nemáš."
"Samozrejme, vypla som ho. Mojím svedomím je moja Alterego, ale ani ju nepočúvam."
"O to nejde."
"Moje svedomie dokázalo dookola omieľať len jednu vetu, tak som ho vypla, inak by som sa psychicky zrútila. Nešlo inak."- povedala som jednoducho.
"Akú?"
"Že som zabila Andreja."
"To je absurdné, ako si ho mohla zabiť?"
"Povedz to môjmu svedomiu."- aj keď žiadne nemám, dodala som v duchu.
"On sa zabil sám a myslel si, že sa vyslobodí, no pritom si nezabezpečil nič iné ako utrpenie na veky vekov. Pretože spáchal posledný z hriechov"- Amen! vykríkla Alterego.
Zrazu všetko prestalo dávať zmysel. Áno, Andrej veril v Boha, áno, Andrej veril v nebo. A ja som mala niekde vzadu vo svojej hlave vsugerované, že sa zabil len preto, lebo chcel ísť práve do toho spomínaného neba. Kde už nič nie je a nebolí. Zažmurkala som, aby som z očí vyhnala slzy. Chcel ísť do raja, kde je kľud a pokoj a pritom si zabezpečil len ďalšie utrpenie tým, že spáchal posledný z hriechov. Nezabiješ. Vždy som mala pocit, že je to choré. Je to jeho život, ak sa chcel zabiť, tak prosím. Nepripravil o život iného človeka, aj keď ublížil ľuďom, ktorí ho milovali, no všetci sme prežili. Nikoho nezabil. Opustil nás sám a dobrovoľne. Vybral si túto cestu, tak ako ja som si vybrala byť ateistkou a rovnako ako si on vybral, že veriť v Boha bude.
"Povedz mi, čo také ti Boh urobil, že sa k tomu staviaš takto."
Bola som mierne zúfalá z tejto debaty. Dobre, nie mierne. Bola som totálne zúfalá. Moje sebavedomie klesalo na nulu, moja odvaha spolu s ním. Cítila som sa malá, malilinká a nechcela som v rozhovore pokračovať. Chcela som sa postaviť a utiecť niekde do bezpečia. (najlepšie domov k mame :().
"Keď ti osud hádže pod nohy jedno poleno za druhým a ty sa potkýnaš a nie je nikto, kto ti pomôže vstať. Nebol žiadny Boh, ktorý by mi pomohol. Dostala som sa na nohy sama."
"Vnímaš to zle."- povedal. A zranil ma.
"Nerozumiem tomu."
"Vidím."
"Touto debatou sme sa dostali k tomu, že nemám svedomie, že nerobím dobré skutky a že zle vnímam svoj život. Trvalo strašne dlho, než som si ten pohľad na svet nejak skonsolidovala na to, aby som dokázala žiť a ty mi teraz povieš, že je na hovno. Ty mi hovoríš, že môj život je na hovno. Ja to inak vnímať neviem."
"A to je chyba."- vzdychol.
Zmĺkla som. Už som nechcela pokračovať.
"Vidíš, vravel som ti, že to bude problém."- povedal. "Ale nevedel som, že až taký veľký."
Čože?! Pre mňa náboženská otázka nepredstavuje absolútne žiadny problém. Mne to nevadí a strašne ma sklamalo, že preňho to taký obrovský problém je.
"To je tvoj problém."- nevydržala som s nervami. "Vlastne to predstavuje problém iba pre teba, pre mňa to problém nie je."
Túto debatu sme uzavreli. Ďalej sme normálne komunikovali, akoby sa nič nebolo stalo. Normálne sme sa bavili o ničom a o všetkom ako vždy. Len ja som sa cítila totálne na hovno. Ako malé dieťa, ktorému brutálne vynadajú za niečo, čoho si nie je vedomé, že by to bolo zlé. A čo je vlastne zlé a dobré? Som z toho smutná :(
A ešte nech mi niekto skúsi povedať, že Boh spája ľudí....
21.7.2009
Joahnnie ;(
Komentáre
zmeň farbu textu v editácii :-)
aj napriek tomu, že treba celý text označiť
:)
dere, áno samota je zlá, ja to viem....len tie ostatné veci a jejich definície mi akosi unikajú :D
Dieťa moje..
Mladému nestačí tolerancia, buď si zvykne alebo nie, vždy je na výber, obviňovať Ťa z toho že nemáš svedomie, že Tvoj život sa neuberá správne je tá jednoduchšia cesta pre neho tak sa tomu nečuduj, si na začiatku svojho života, ešte veľakrát narazíš, Tvoje vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie, ak sa nepodarí byť pre neho ikonou no a? Budeš mať voľbu, a Ty sa rozhodneš správne, ja Ti verím..;-) Dobré skutky ? Klišé o ktorom sa vraví, tie sú dobré ktoré urobíš presne tak ako vravíš, ani nevieš, že si ich spravila, nepremýšľaj nad tým či nejaké máš v hrnčeku pod pokrievočkou, ži tak aby si neublížila sebe, a potom neublížiš ani ostatným, život je jedno veľké bludisko kde sú smery aj dobré aj tie ktoré nikam nevedú, a keď prídeš do slepej ulice, zvrtneš sa vrátiš sa inakadiaľ späť, a dáš pozor aby si neodbočila zase do nesprávnej, tak sa pouč a ži.. držím palce, a plakať sa chodí mame na plece, mám ho, je tu a bude tu stále pre Teba .. Ľúbim ťa.
Joahnnie,
Niekedy mám pocit
...ver mi, síce časom dozreješ, ale tieto otázky zostanú stále nevyriešené...to som ťa asi nepotešila, čo?
:))
yettinka... :)) ja všetko robím z vlastného presvedčenia :) a väčšinou to tak aj vyzerá :)
matahari... nepotrebujem vyriešiť tieto otázky, ich nedoriešená podstata mi v podstate nevadí....len som chcela trochu pochopenia od človeka, na ktorom mi záleží, no nedostala som ho a to ma mrzelo... :(
derechura
neprotirecis si ty tak trochu nahodou?? :-)))
samota nie je zla.
Zla je iba opustenost.
A to mozes byt aj v spolocnosti inych.
z-a-r-a : ja si Tvojmu dievcatku dovolim dat inu radu : zi tak, aby si neublizila inym,a potom neublizis ani sama sebe.
joahnnie, nabozenstva vznikli prave iba na to, aby ludi rozdelovali.
Ak boh v skutocnosti existuje, tak toto urcite nechcel. :-)