Joahnnie´s stories

Často som myslela na to, aké to bude, keď nastane tento deň. Vedela som, že to bude iné, oveľa bolestivejšie od iných dní, čo sa mi s ním v roku spájajú, ale nie tak hrozné ako minulý rok. Prežila som jeho meniny, na jeho narodeniny mi mobil zúrivo vyzváňal, no deň jeho smrti (na to slovné spojenie si nikdy nezvyknem) je tak nejako nadpozemskejší. Rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sme sa po tom roku, po tom všetkom čím som prešla, stretli.

„Máš dlhé vlasy.“- povedal by a ja to viem takmer na sto percent. A keby nepovedal toto, tak by povedal inú nepodstatnú blbosť. „Vyzeráš inak.“- napríklad.

„Si idiot. A ja sa na teba stále veľmi hnevám.“- povedala by som ja.

A potom by sme boli ticho. Často sme spolu boli ticho, len si hľadeli do očí, dotýkali sa a dýchali. Čokoľvek, len to posvätné ticho, na ktoré nikdy nezabudnem, bolo to najdôležitejšie.

„Tie dlhé vlasy ti veľmi pristanú. Nepáčilo sa mi, keď si sa dala minulý rok tak ostrihať. Nemalo to s tebou nič spoločné, aj keď si mala svoju vysnívanú ofinku, nebola si to ty.“- pokračoval by v hlúpostiach, len aby nemusel riešiť problémy, ako vždy.

„Veľmi sa hnevám, tak veľmi, že si to ani nevieš predstaviť.“

„A tá čierna farba. Čerstvo nafarbené, však? Možno pred dvoma týždňami. Je to pekné, kým to nestihne vyrásť.“

„Nikdy nehovoríš k veci.“

„A máš ich ožehlené. Dlho som ťa tak nevidel, zdajú sa snáď ešte krajšie, keď zafúka.“

„Andrej.“

Až vtedy, by som ho prinútila vrátiť sa späť do reality. Iba vtedy, keby som povedala jeho meno. Vždy to tak bolo. Bol pri mne, ale duchom lietal v oblakoch. Vždy. Myslel na niečo iné, nesústredil sa, hovoril si svoje, ale počúval ma. A keď počul svoje meno, vedel, že stačí.

„Vravíš, že sa hneváš. Na mňa? Nič som nespravil.“

„Nechal si ma tu.“

„Nešlo inak.“

„Klamár!“

V očiach by som mala slzy, on vo svojich priepasť. Hľadel by na mňa, vedel by, že mi ublížil, ale nevedel by, ako to všetko napraviť.

„To snáď ani nejde, moja drahá.“

Ako z filmu však? Tie slová. Moja drahá. Bola som jeho drahá. Nikdy mi nepovedal láska, miláčik, zlatíčko. Vždy len drahá. Moja drahá. A ja? Ja som preňho slová nemala.

„Ty vieš, čo chcem počuť. Žiadne ospravedlnenia, žiadne vyznania, žiadne sladké reči. Chcem počuť dôvod!“

Nikdy som na nič neprišla. Nevedela som si spojiť žiadnu príčinu s ním. Na všetko som si vravela, že je to nemožné. Takto sa nesprával, taký nebol, toto ho bolieť nemohlo. Na všetko som mala argument, všetko som si v mysli vyvracala, všetko som zavrhla.

„Ty to nevieš, moja drahá?“- spýtal by sa, ako vždy, keď ma chcel priviesť k odpovedi.

A ja by som odvetila: „Nie, neviem.“

Objal by ma. A ja by som znovu cítila len ten chlad, čo vyžaroval z jeho vnútra. Žiadne pocity, žiadne úsmevy, len prázdna, krutá bolesť.

„Myslela som si, že ťa poznám. Myslela som si, že viem o tebe viac, ako dovolíš vedieť iným. Myslela som si, že ja som sa do tvojho srdca predsa len dostala. Ale nebolo to tak, však nie?“

„Nebolo.“

„A ako to bolo?“

„Vedela si o mne najviac, ale nie všetko. Poznala si ma, ale nie takého, aký som naozaj bol vo svojom vnútri. Dostala si sa do môjho srdca, ale nie tak hlboko, aby si našla, čo bolelo.“

„Andrej.“

„Počúvaj ma, drahá moja. Počúvaj ma pozorne.  Ja som ti nedovolil, spravil som chybu.“

„Nepustil si ma do svojho sveta, viem. Nemohla som ti pomôcť.“

„Nemohla. Bol som dávno stratený. Dávno predtým, než som spoznal teba.“

„A s tým mám byť spokojná? Toto mi má stačiť? Je to málo, nemyslíš?“

V jeho zelených očiach by znovu bola len tá prázdnota. Pamätala som si, ako tie oči vyzerali. Smaragdové, usmiate, vrúcne a láskyplné. Bolo to klamstvo? Všetko len prelud, ktorý mi niekto celú tu dobu vnucoval?

„A ja som ťa milovala! Bola som ochotná spraviť akúkoľvek sprostosť! Stačil by jeden pohľad, jedno slovo a ja by som spravila čokoľvek. Ale ty?!! Ty si nikdy o nič nežiadal. Nechcel si pomoc. Opustil si ma. Nechal si ma tu samú. Vieš aké to je? Vieš, ako neskutočne to bolí? Vieš ty vôbec, čo všetko sa vo mne dialo? Vieš ty aspoň niečo?“

„Je to rok. Rok je dlhá doba.“

„Možno na iné veci. Nie na to, aby som zabudla na teba.“

„Stále ťa to tak veľmi páli?“

„Netvár sa, že o mne málo vieš. Na rozdiel od teba, ja som ti vravela všetko.“

„Potom si prestala.“

„Začala som mať pocit, že ťa obťažujem.“

„Neobťažovala si.“

„Nie, ale ty si sa vzďaľoval.“

„Nechala si ma.“- v jeho hlase by zaznela výčitka.

„Nie! Na mňa to nehádž!“

„Nehádžem. Ja len...“

„Stačí.“- povedala by som rázne.

„Ako prosím?“

„Dosť. Chýbaš mi, to je pravda. Ale chýba mi starý Andrej. Smutný aj veselý, ten, čo mi vešal na nos problémy, vravieval mi takmer všetko a požičiaval mi mikinu. Neskôr sa z teba stala troska. A ja už nechcem vedieť, čo to zapríčinilo. Nechcem vedieť, čo ťa zabilo, nechcem spomínať na tie sprosté holé vety, ktorými začínala aj končila naša konverzácia, ja už nechcem. Rozumieš mi?“

„Chceš žiť.“

„Áno.“

„To znamená, že už si cez to prešla.“

„Rok je dlhá doba Andrej.“

„Ale neprestala si ma ľúbiť, však nie, drahá moja?“

„To nie.“

„Ani ja teba.“

„Pochopiteľne.“

„Tak sa teraz naozaj rozlúčime?“

„Nie.“

„Nie?“

„Mám kopu spomienok. Musia mi stačiť. A keď nie, vysnívam si nové. Robím to už rok, začínam byť dobrá.“

„Áno.“

Pobozkal by ma. A mne by sa to naposledy zdalo, ako niečo reálne spojené s ním. Usmial by sa, naozajstne, najnaozajstnejšie, úprimne a tak krásne, že by sa mi kolená znovu podlomili. Keby som už nebola zamilovaná, tento jeden úsmev by stačil. Stačil by k tomu, aby som v tom bola navždy. Čo asi aj budem.

„Tie vlasy si takto nechaj. Sľúb mi. Dlhé ti naozaj pristanú.“

„Sľubujem.“

„Aj si ich sem tam ožehli. Nech to vidia ľudia, nech vidia, čie srdce mi kedysi patrilo. Sľúbiš?“

„Sľubujem.“

„Fajn. Ahoj.“

A zmizol by. Nestihla by som odpovedať na jeho pozdrav. Nestihla by som povedať, že to srdce mu stále patrí. Aj keď, už asi nie tak celkom. Dostávam sa do svojej kože. A začína to byť všetko okey. Začínam si uvedomovať, aká je skutočnosť, že to všetko je reál a nie je taký hrozný, ako bol.

„Andrej!“- vykríkla by som naposledy a vietor by ku mne priniesol zašepkané slová. „Áno, moja drahá?“ slová zašepkané perami, čo som tisíce krát bozkávala, povedané osobou, čo som dlho milovala, idúce zo srdca, za ktoré som svoje vymenila. Aj keď to tak celkom nebolo. A teraz, keď už dokážem používať vo vetách spojených s ním minulý čas, viem, že to nedopadlo najhoršie a ja som to zvládla, lebo som silná. Teraz to už mám potvrdené.

A ako to všetko viem? Že by to bolo presne takto? Že to takto skončilo? Pretože sa mi to snívalo. Dnes v noci. A ja si to pamätám a to veľmi živo. A ďakujem niekomu, alebo niečomu, čo mi dovolilo tento sen zažiť. Naozaj mi to veľmi pomohlo. Tak sa lúčim, naozaj.

Z minulosti...

by Joahnnie