Joahnnie´s stories

Laura za ním vošla do bytu. Martin na ňu potichu hľadel. Vyzula si tenisky, vošla do kuchyne a sadla si na vysokú stoličku. Ako vždy sa rozhliadla a srdce sa jej na okamžik zastavilo.

„Kde máš taniere?“- spýtala sa šeptom.

„Zbalil som ich.“

Zoskočila zo stoličky a rozrazila obývačkové dvere. Bola prázdna. Zo stien zmizli obrazy, zo skriniek knihy, z gauča deka, zo stolíka telka, z okien závesy aj koberec bol preč. V spálni mal zopár škatúľ. Otvorila skriňu, zbadala prázdne poličky. Zviezla sa na posteľ, kde bol len matrac a z očí jej začali tiecť slzy. Martin na ňu nemo hľadel.

„Čo sa deje?“- vzlykla.

„Preradili ma do Česka.“

„To mi hovoríš teraz? Koľko to už vieš?“

„Od začiatku projektu.“- rozhodol sa, že nebude dobré niečo popierať.

„Chcel si odísť bez rozlúčky?“

„Nechcel, preto som ťa priviedol.“

„Božemôj Martin, viem, že si myslíš, že som decko, ale nie som hlúpa.“

„Nemohlo to takto ísť ďalej, čo si chcela? Čo si odo mňa čakala? Som o dvanásť rokov starší.“

„Pokiaľ viem, vždy to vadilo mne, tebe nie.“

„Prepáč mi maličká, mal som si to uvedomiť skôr, nemal som ti dávať niečo, čo som vedel, že nebude do budúcna možné.“

Laura nahlas vzlykala. Sadol si k nej a objal ju. Obtočila okolo neho ruky a zaborila mu tvár do ramena.

„Som rada, že som s tebou nespala.“- zašepkala a on sa usmial.

„Ani som to po tebe nechcel, stačilo mi to, čo sme mali.“

„Bojíš sa Martin?“

„Čoho sa mám báť?“

„Neviem, pre niečo si mi svoj odchod musel tajiť.“

„Vlastne som sa bál tvojej reakcie.“

„A ako reagujem?“

„Ako dieťa.“- zašepkal a pobozkal ju do vlasov.

„Novinka pán inžinier.“

„Tak neplač. Budem ti volať. Niekedy prídem a stretneme sa.“

„Akoby som ťa po tomto ešte chcela vidieť!“- vykríkla a vyskočila na nohy.

„Nerob scény.“

„Klamal si mi.“- šepla a rozbehla sa do predsiene. Keď tam prišiel, obúvala si tenisky.

„Odveziem ťa domov.“- povedal a vzal kľúče od auta.

„Nechcem od teba nič.“

„Vravela si, že ťa nemám brať ako dieťa, tak sa tak nechovaj.“

„A ako sa mám chovať?“

„Bože Laura.“

„Čo si čakal? Že ti poprajem šťastnú cestu a potichu odídem z bytu? Bez emócií? Mal si mi to povedať hneď, ako si sa to dozvedel, potom by som možno reagovala inak.“

„Ak sa chceš takto rozlúčiť tak dobre. Ak to naozaj chceš, tak teraz odíď. Ale ak mi zajtra budeš chcieť zavolať, nedovoláš sa. Ak budeš chcieť prísť, byt bude prázdny. Rozumieš? Chápeš, že ak teraz takto odídeš, tak už ma neuvidíš?“

Laura znovu vzlykla a prudko pokrútila hlavou. Zviezla sa na kolená a dlaňami pevne zovretými v päste udrela do parkiet.

„Alebo nemusíš odísť. Rozlúčime sa, odveziem ťa domov, dám ti číslo druhého mobilu a zostaneme v kontakte.“

„Prečo si sa zamiloval do mňa? Prečo ja do teba? Prečo si mi dal lásku? Prečo si mi ukázal niečo, čo som spoznať nemala?“

„Laura, no tak. Vstaň prosím ťa z tej zeme.“

„Nechcem.“- ľahla si.

„Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, aby si neprechladla.“

„Nevadí.“

Zohol sa k nej a vzal ju na ruky. Z očí jej stále tiekli slzy. Ničilo ho, čo z nej spravil. Keby bola staršia, dalo by sa to nejako riešiť. Inak ako rozchodom. No kvôli jej veku, škole, rodičom a iným veciam sa to inak nedalo. Mohol dať výpoveď, ale také miesto, aké mal už nezoženie. A navyše kvôli nejakej tínedžerskej láske, na ktorú obaja časom zabudnú. Bola by to príliš veľká a hlavne zbytočná obeť. Položil ju na gauč a opäť ju zovrel v objatí.

„Tie mesiace pre teba fakt nič neznamenali?“

„Znamenali.“

„Už ma nemáš rád?“

„Mám ťa rád.“

„Niečo som urobila?“

„Nie, nič.“

„Mala by som odísť.

„Zavolám ti, sľubujem, dobre?“

„Je mi to jedno.“- povedala chladne a utrela si oči. Potom vstala, váhavo sa naklonila k Martinovi a pobozkala ho na pery. Otočila sa, vybehla z dverí a zabuchla ich za sebou. Takto skončil ich románik.

Martin parkoval pred Laurinou školou presne tak ako pred dvoma rokmi, keď sem po ňu prišiel. Študovala posledný ročník a jeho preradili naspäť do starej pobočky. Za ten čas jej volal asi tisíckrát, ale ona mu nikdy nezdvihla. Uškrnul sa pri spomienke na jej pubertálne otázky a potom ju zahliadol. Vyšla zo školy, svoje hnedé vlasy mala rozpustené, dvakrát také dlhé ako kedysi. Bola výrazne namaľovaná, oblečená do čierneho a vedľa nej kráčal chlapec, ktorý si zapálil cigaretu. Potom ju chytil za ruku a odhodil si ofinu z očí. Martin vystúpil a oprel sa o kapotu. Laura naňho hľadela, potom šokom zostala stáť na mieste a on sa na ňu usmial. Chlapec potiahol jej ruku a privinul ju k sebe, potom spojil ich pery v nejakom bozku, ktorý vyzeral na pohľad dosť zvláštny. Boli blízko, Martin ich počul.

„Si videla ducha, alebo čo?“- spýtal sa jej chlapec arogantne.

„Len prízrak z minulosti.“- odvetila chladne.

„Che. Tak poď, auto mám za rohom.“

Martin za nimi hľadel. Laura teraz už plnoletá, maturity za dverami, niečo mu vravelo, že sa toľko už neučí. V ten večer mu prišla na mobil správa, na jeho staré číslo, ktoré v tejto dobe mala len jeho rodina a Laura.

TAK SI SA VRATIL, INZINIER? ASI TA PREKVAPI, ZE SOM TA NAHRADILA. ON NEUTECIE. TERAZ UZ DEFINITIVNE ZBOHOM, MARTIN.

Usmial sa, to jej pubertálne chovanie. Zazvonil mu druhý mobil, načiahol sa a zdvihol.

„Áno srdiečko?“

Jeho nová. Dlhonohá. Blonďavá. Sedemnástka. Takmer tak naivná ako Laura. Rovnako rozkošná.