Joahnnie´s stories

Sedela v knižnici za veľkým dreveným stolom nad obrovskou starou knihou, ktorú jej slovenčinárka zadala ako povinné čítanie. Nemohla sa sústrediť. Martin jej sľúbil, že zavolá. Každú chvíľu pozerala na mobil, ktorý ležal po jej pravej ruke. Naštvane zaklapla knihu a otvorila druhú, podľa ktorej si spravila niekoľko poznámok na referát z biológie. Sústredilo sa jej lepšie. Mobil sa na stole roztancoval. Dohodli sa, že vždy len prezvoní a ona prezvoní späť, ak môže rozprávať. Fungovalo to aj naopak. Vzala mobil a vyťukala do správy, že je v knižnici.

PRIDEM.

Odpoveď došla do minúty. Vedel, kde ju má hľadať, vždy na tom istom mieste v rohu knižnice. Vstala a vzala si z poličky ďalšiu knihu. Za desať minút sa zadychčane zvalil vedľa nej. Knihovníčka naňho zazerala, ale on sa na ňu milo usmial a pohladil Lauru po ruke, keď sa stará pani stratila za regálom.

„Si tu dlho?“- šepol smerom k nej.

„Tri hodiny.“

„Máš toho veľa?“

„Strašne, neviem, či pred záverečnou vyleziem.“

„Aj ja mám nejakú prácu, budem tu s tebou.“

„Okey. A čo nejaké povzbudenie?“- Martin sa usmial, naklonil sa k nej a krátko ju pobozkal. Knihovníčka si odkašľala, tak si Martin rozbalil laptop a začítal sa. Laura vrátila do poličky knihu o ekológií a vybrala tabuľky. Prerátala niekoľko rovníc a vrátila sa k tej knihe, čo si rozčítala na začiatku. Martin už dávno prestal pracovať, len na ňu hľadel a usmieval sa.

„Prestaň.“- sykla Laura k nemu, ani nezdvihla oči od textu.

„Nič nerobím.“

„Takto sa to nedá.“- naklonila sa k nemu a strčila mu jazyk do úst. Predtým to nikdy neurobila, Martin nevedel ako ma reagovať. Vždy sa hanbila, červenala a teraz ho zvádza. Knihovníčka si znovu odkašľala. Laura zdvihla oči a usmiala sa.

„Túto si vezmem domov.“- ukázala na knihu, zbalila si veci a prešla k pultu.

Martin Lauru oprel o múr hneď pred knižnicou a bozkával ju všade, kde sa dalo. Odvážne mu opätovala bozky, nevšímajúc si okolitý svet, autá ľudí. Zazvonil jej mobil.

„Počkaj.“- zašepkala a zdvihla. Úpenlivo sa snažila upokojiť svoj rozbesnený dych a rozhorúčavená hmkala do telefónu.

„Áno mami, akurát idem s knižnice. S kamarátkou. Ideme ešte na chvíľu k nej, dokončiť jeden projekt. Áno, dobre. Áno, budem. Áno, určite. Neboj sa. Jej otec ma určite odvezie. Áno. Dobre. Áno, kúpim. Ahoj.“- položila a rozosmiala sa.

„Takže kamarátka?“- spýtal sa Martin.

„Máme dve hodiny.“- zašepkala.

„Čo máš kúpiť?“

„Cukor.“

„Takže sa najprv zastavíme v obchode a potom ku mne?“

„Plánuješ dobre.“

„A potom ťa môj otec zavezie domov.“- uškrnul sa.

„Alebo ty.“

„Len tak z lásky?“

„A z čoho iného?“

Neodpovedal, len pokračoval v bozkoch.