O pár týždňov bol Yui prezentovať svoje fotky v galérií. S neskrývanou hrdosťou hľadel na kúsok svojej steny pokrytej tmavými rámčekmi a v nich jeho umenie. Najkrajšia z nich, bola fotka Saye Pageovej. Nebolo síce poznať, že je to ona, ale aj tak to bola najkrajšia fotka. Čierna silueta ženy po kolená stojacej v mori. Ožarovalo ju zapadajúce slnko a nad hlavou jej akurát letela čajka. Žena si v tej chvíli ako Yui stlačil spúšť, zdvihla ruku k vlasom a išla si ich rozstrapatiť. Ľudia okolo tej fotky prechádzali, ukazovali si na ňu a smiali sa. Páčila sa im a to Yuiho zahrialo pri srdci. Viac ako čokoľvek iné. Jeho kamarát Taki stál pri ňom a obzeral si rámčeky.
"Hej! To som ja?"- naoko naštvane ukazoval na jeden z rámčekov, kde bol odfotený muž, ktorý práve skákal z lavičky, chrbtom, takže mu nebolo vidieť do tváre.
"No áno."
"Nevedel som, že si to odfotil. Je to pekné Yui."
"Vďaka."
"Božemôj."- Taki hľadel niekam za Yuiho.
"Čo je?"- chcel sa otočiť, ale Taki ho pevne chytil za ramená.
"Ani náhodou, nepozeraj sa tam!"
Yui sa aj tak obzrel a to, čo videl, ho takmer zrazilo z nôh. Pri stene, asi desať metrov od nich, stála Saya. Držala v ruke pohárik bieleho vína a prechádzala okolo rámčekov s fotkami rôznych fotografov. Už bola takmer pri nich, keď sa k nej dostal vysoký blonďavý muž, chytil ju za rameno a odviedol do davu.
"Čo tu chce?"- spýtal sa Taki.
"Je to spisovateľka, možno bola medzi pozvanými."
Nečakal na odpoveď a vrhol sa do davu, s úmyslom nájsť ju. Netrvalo dlho a všimol si medzi ľuďmi jej dlhé tmavé vlasy. Mala na sebe červené šaty, vyzerala ako Bohyňa pomsty, dokonale nalíčená v topánkach s vysokým opätkom. Akurát sa na niekoho strojene usmievala.
"Áno, Megumi mi spomínal."- jej hlas znel príliš umelo.
"Som rád. Možno by sme s vami mohli spraviť rozhovor Saya, bola by to veľká česť pre náš časopis."
"Áno iste, detaily dohodneme neskôr."- zasiahol ten blonďavý muž, keď videl, že otvára ústa.
"Ospravedlňte ma, rada by som si pozrela aj zvyšok výstavy."
Povedala a vykročila k miestu, z ktorého ju blonďák odtiahol. Netrvalo dlho a dostala sa k jeho fotkám. Naklonila sa bližšie k fotke s názvom Nespútaná, keď sa indetifikovala začala sa horlivo obzerať. Yui ju prepaľoval pohľadom, ale nechcel k nej ísť, čakal kým si ho všimne. Všimla. Položila pohárik vína na tácku prvého čašníka, čo šiel okolo a výstavnou chôdzou, kladúc jeden opätok pred druhý sa blížila k nemu.
"Yui Nagano."- povedala. Neznelo to tak chladne ako ich posledný rozhovor.
"Saya Pageová."
"Ale, vidím to tak, že fotka mojej osoby ti zarobí nejaké peniaze."
"To dúfam, je to jedna z mojich najlepších fotiek."
"V tom prípade, nech sa ti darí."
Otočila sa a prešla k vchodu. Postavila sa k stĺpu a zapálila si cigaretu. Yui za ňou hneď pribehol. Oprel sa o ten stĺp tesne k nej. Neotočila sa, len smutne hľadela na nočnú oblohu. Yui ju chytil za ruku, prekvapilo ho, keď ju neodtiahla. Len si potiahla z cigarety a ďalej hľadela dopredu.
"Kto vlastne si Yui Nagano? Kto vlastne si a čo odo mňa chceš."
"Nechcem od teba nič. Chcem len vedieť, čo sa v tebe zmenilo."
"Nič sa vo mne nezmenilo, som rovnaká aká som vždy bola!"- prskla, vytrhla si ruku z jeho teplej dlane a vzdorovito mu hľadela do očí.
"Sama tomu neveríš Saya."
"Do toho čomu verím a čomu nie, ti nič nie je!"
"Prečo od seba každého odháňaš?"
"Pretože nikoho nepotrebujem!"- špak letel oblúkom do trávy.
"Fajn."- povedal Yui, ale neprestal na ňu hľadieť.
"Fajn."- zopakovala po ňom a vykročila do tmy.
"Slečna Saya?! Vy už odchádzate?"- začula za sebou výkrik.
Otočila sa. Okolo Yuiho prebehla nejaké žena, vlastne dievča, mohla mať pätnásť. Dobehla až k Saye a hodila sa jej okolo krku.
"Áno Yume, už odchádzam. Prišla si s Megumim? Nevidela som ťa."- v hlase jej zaznel cit, Yui sa nehýbal.
"Prišla som teraz, nechoďte slečna Saya. Predsa ste mi sľúbili.."
"Viem veľmi dobre, čo som sľúbila a ja svoje sľuby plním, ale dnes nie Yume."
"Prosím vás, slečna Saya."
Saya prešla naspäť k Yuimu, objala ho okolo pliec, na opätkoch bola o čosi vyššia než zvyčajne, ale on mal stále viac centimetrov.
"Dnes som tu s ním, ozvem sa ti neskôr."
"Ale.."
Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na pery, Yui skamenel, samým šokom zabudol zavrieť oči. Yume si nahlas vzdychla.
"V poriadku, pošlem vám odkaz po Megumim, slečna."- vrátila sa do galérie.
"Čo to malo znamenať?!"- ohradil sa mladý muž prekvapene.
"Zbohom Yui, jedine žeby si chcel vidieť môj byt aj zvnútra."
Ten večer bol naozaj u nej, ale ani to mu nepomohlo dostať sa cez jej nepriestrelný chlad. Nevytiahol z nej nič a svojim neustálym vypytovaním dosiahol len toho, že ho aj tak vyhodila z bytu.
Joahnnie
Komentáre
veľmi dobré čítanie :)
Chcem viac :)