Joahnnie´s stories

Laura otvorila oči doširoka. Akosi sa jej nedostávalo kyslíku. Znovu sa plytko nadýchla, no aj tak do pľúc len nasala tú vôňu, ktorá ju privádzala do šialenstva. Pohladila tvár chlapa, ktorý stál oproti nej a prešla mu prstom po perách.

„Tak už ma pobozkaj.“- požiadala.

Nenechal sa dvakrát prosiť. Spojil ich pery a rukami ju pohladil po chrbte. Čakali na to dlho. Dlho, kým sa konečne stane niečo takéto.

„Smiala si sa.“- zašepkal.

„Smiala.“

„Nikdy som ťa nevidel smiať sa.“

„Bála som sa, či som nezabudla, ako to vlastne vyzerá.“

„Prečo?“

„Nemusíš o mne vedieť všetko.“

„Chcel by som.“

„To príde.“

Znova ju pobozkal a bozkal a bozkal, až kým na park nepadla tma a Lauru nevydesil pohľad na hodinky.

„Ak prídem neskoro, bude veľmi veľmi zle. Tak veľmi, že sa veľmi dlho neuvidíme.“

„Zavolám ti!“- vykríkol za ňou, keď sa otočila a vykročila do tmy.

„Ja ti zavolám!“- zakričala ako odpoveď a zdvihla ruku na pozdrav. Potom sa dala do behu.

„Si šialená.“- povedal, ale nemyslel to ako urážku.

„Ďakujem.“- odvetila Laura bez úsmevu.

Bolela ju hlava a nemala na nič náladu. Len sedela na lavičke opretá oňho a nechávala sa hladiť po vlasoch.

„Martin?“- zašepkala.

„Áno?“

„Prečo si tu so mnou?“

„Ako prosím?“

„Prečo tu so mnou sedíš, prečo vždy pribehneš, keď ti zavolám? Prečo so mnou tráviš čas, keď ti to nič nedáva?“

„Si šialená.“- zopakoval a pobozkal ju do vlasov.

„Ja tomu nerozumiem.“

„Niet čomu rozumieť, Laura. Stačí, že to tak je.“

„Ale...“

„Si ešte dieťa, cítiš sa zmätená, ja tomu rozumiem, ale nemusíš sa tak cítiť. Nič sa nedeje.“

„Nie som dieťa.“- zašepkala urazene.

Martin sa rozosmial. Ona na neho zarazene pozerala. Necítila sa zmätene skôr zvláštne. A hlavne sa bála, veľmi sa bála.

„Nečerti sa maličká. Oproti mne dieťa si.“

„Ani ty nie si tak celkom dospelý.“

„Netvrdím.“

„Klamal by si.“

„To že som trošičku starší neznamená, že spolu nemôžeme mať vzťah.“

Laura sklopila pohľad a zavŕtala ho hlboko do betónu chodníka. Začala si poťahovať okraj trička, robila to vždy, keď bola nervózna. Do očí jej takmer okamžite vleteli slzy. Utrela si ich chrbtom ruky a po potiahla nosom.

„Nie, neplač.“- vzdychol muž vedľa nej a objal ju okolo pliec. Striasla jeho ruku a postavila sa.

„Nechaj.“

„Laura, toto sme snáď už vyriešili.“

„Možno tak ty.“

Nečakala na odpoveď a rozbehla sa dolu ulicou.

„Ale Laura!“- vykríkol, ale stratil ju z dohľadu.

 by Joahnnie