Joahnnie´s stories

PREPAC.

Jednoduchý text, jednoduchá správa a v nej milión citov. Martin sa natiahol na stoličke za počítačom a odpil si z hrnčeka kávy. Tri dni nechával Lauru nech sa upokojí a teraz mu príde takáto správa. Vzdychol, vzal mobil späť do ruky a stlačil odpovedať.

NEHNEVAM SA.                         

Pohľad na hodinky mu prezradil, že je ešte v škole. Odpísal na mail investorovi a zavolal na svoju sekretárku.

„Monika?!“

„Áno, pán inžinier?“

„Ostatní šli na obed?“

„Áno.“

Mobil znovu zapípal. KONCIM ZA POL HODINY. Martin sa nadýchol a vypol počítač, vzal si tašku s laptopom, kľúče od auta a vyšiel z kancelárie.

„Idem domov. Choďte aj vy, stretneme sa zajtra.“

„Ďakujem pán inžinier, pekný deň.“

Vyšiel z kancelárie, sadol si do auta a o malú chvíľu už parkoval pred Laurinou školou. O pár minút strčila hlavu do okienka a pozrela naňho svojim šteňacím pohľadom.

„Sadaj.“- vyzval ju a ona poslúchla. Vyšiel z parkovacieho miesta a odbočil na križovatke.

„Ako bolo v škole?“

„Už tam nepôjdem.“- usmial sa, vravela to vždy.

„Jedla si?“

„Nie. Mali sme rybu.“

„Aha. Si hladná?“

„Nie som.“

„Mám voľno, niečo ti uvarím, ak chceš.“

Zazvonil mu mobil. Zamrmlal prepáč a zdvihol. Rozprával o nejakých termínoch, číslach a o ceste do Ameriky. O poradách, podriadených znovu číslach a stále dookola.

„Ideš do štátov?“- spýtala sa, keď zložil.

„Ja nie, kolegyňa.“

„Aha.“

„Tak ideme ku mne? Niečo ti spravím.“

„Nie som hladná.“

„Laura, čo sa stalo.“

Odbočil znovu a zaparkoval na mieste pred jeho barákom. Laura bola ticho. Vystúpili z auta, podržal jej vchodové dvere, výťah aj dvere na byte. Zavrel za ňou a vošli do kuchyne. Sadla si na vysokú stoličku a rozhliadla sa. Nebola tu prvýkrát, len sa obzrela, či má Martin aj dnes dokonale upratané. Všetko sa lesklo, nikde nebolo ani zrniečko prachu a každá sklená polička bola vyleštená .

„Dáš si aspoň čaj?“

„Nechcem ti robiť starosti.“

„Neskoro maličká, nespím kvôli tebe.“

„Toto nemôže takto fungovať.“

„To je fakt. Niečo sa s tebou stalo a ja chcem vedieť čo.“- sebe zalial kávu a Laure hodil do pohára vrecúško čaju.

„Mám šestnásť.“

„Ja viem.“

„Ty máš dvadsaťosem.“

„To viem tiež.“

„Si o dvanásť rokov starší.“

„Áno, toto všetko sú známe skutočnosti. Vedela si to vždy. Ja som to vedel vždy a dohodli sme sa, že vek je v našom vzťahu irelevantný.“

„Nerozprávaj sa so mnou ako so svojimi sponzormi. Som tvoja...“

„Moja čo?“

„Priateľka.“

„Laura.“

„Milujem ťa.“

„Laura.“

„Ale, nie som si istá, či to takto môže ísť ďalej. Vlastne je mi jasné, že to nebude fungovať.“

„Funguje to už dosť dlho.“

„Ale..“

Na toto nemala argument. Umlčal ju bozkom, nebránila sa. Ešte stále sa roztápala pod jeho dotykmi. Ešte stále to bolo ako prvýkrát. V tom bare, kde sedela s kamarátkou a pila červené víno. Ona sa tvárila, že má osemnásť, on že dvadsať. Hádzali po sebe pohľadmi a úsmevmi a potom mu čašník priniesol servítku s jej telefónnym číslom. Obzrel sa, už tam nebola. Volal jej, nezdvíhala, až jeden deň a potom v tom parku a potom po všetkých lavičkách v meste. A potom sa to nejako zaplietlo a on pribehol vždy, keď mu zavolala.

„Už pôjdem, mám veľa učenia.“- povedala Laura po troch hodinách váľania sa na gauči a sledovania nejakej presladenej romantickej komédie.

„Mohol by som ti pomôcť.“- zašepkal Martin a prilepil pery k jej krku.

„Musím prerátať asi sto rovníc a napísať referát z Rómea a Júlie.“

„Veď vravím. Pomôžem ti a potom ťa zaveziem domov.“

„Martin.“

„Aspoň jeden deň ma nechaj.“

„Tak dobre.“

V ten deň spolu vyrátali všetky rovnice, išlo to ľahko. Martin bol v matike dobrý, ukázal Laure triky, o ktorých sa jej nesnívalo. A potom jej prerozprával dej Rómea a Júlie a ona si ťukala text do jeho laptopu. Potom jej to vytlačil aj s jej podpisom, ktorý nakreslila elektronickým perom.

„Ďakujem.“- zašepkala a usmiala sa.

„Už len za ten úsmev.“- usmial sa aj on a znovu ju pobozkal.

Laura vstala a išla do predsiene obuť si tenisky. Martin hľadel na ňu a na jej rôznofarebné šnúrky v teniskách. Na jej vlasy zapletené do rozstrapkaného vrkoča, jej detskú tvár nezakrytú mejkapom. Oprel sa o zárubňu obývačkových dverí . Potiahla si okraj čierneho trička k bedrám a prehodila si preplnený ruksak cez plecia.

„Nemám ti to zobrať?“

„Nie, v pohode.“

Obul si topánky a vzal kľúče od auta. Laura si ešte umyla ruky v kúpeľni. Znovu sa na ňu zahľadel, sčervenela a pozrela mu do očí. Na tvári sa jej mihol nesmelý úsmev.

„Zostaň tu.“- požiadal.

„Vieš, že nemôžem. Už som tu dosť dlho.“

„Skúsiť som to mohol. Zajtra sa neuvidíme, mám rokovanie.“

Prikývla a vyšla pred ním z dverí. Sadla do auta a automaticky si zapla pás.

„A cez víkend budem na služobke.“- zatváril sa otrávene. Opäť prikývla.

„V pondelok ti zavolám, ale až večer, mám schôdzku so sponzormi. Tento mesiac budem mať nabitý.“

„Rozumiem.“

„Nevadí ti to?“

„Nie, chápem to. Ja mám tiež veľa učenia.“

„Tak dobre.“

„Tu mi zastav.“

Povedala na začiatku ulice, v ktorej býva. Zastavil, pobozkal ju a počkal, kým sa stratí za rohom. Na zem sadala tma, a keď chodník ožiaril pásik svetla, vedel, že vošla. Znovu naštartoval a prešiel ulicou. Laura mu zamávala spoza skla a vybehla hore schodmi.