Joahnnie´s stories

Kráčala som stmavnutou ulicou a pozerala sa ako moje oči rozostrovali svetlo lámp. Rozmýšľala som o strašnom množstve vecí, nedokázala som tomu zabrániť ani vedome, ani nevedome. Nemala som pustenú hudbu do slúchatiek, myšlienky mi prúdili sem a tam. Došla som k záveru, že láska je intrigán. Počas čítania Jane Eyre mi došlo, že aj vždy bola intrigán. A že láska vo svojom čistom a totálne nepoškvrnenom stave vlastne ani neexistuje. Alebo ja na ňu neverím. Vždy je nejaké to ale, pre ktoré to nefunguje, pre ktoré sa niečo pokazí, pre ktoré váš partner nie je a ani nebude dokonalý.

Ľudia sú vo svojej podstate dobrí, v každom jednom srdci, v každej jednej mysli a duši sa nájde aspoň kúsoček dobra, kúsoček čistoty. Nech majú akékoľvek dôvody pre svoje konania, sú presvedčení o ich správnosti a ak nie o tom, tak aspoň pre ne majú nejakú vnútornú logiku, s ktorou môžu ospravedlniť tie činy aspoň sami pred sebou. Nie je dôležitý názor tých ostatných okolo, v prvom rade žijeme sami so sebou, celý ten čas, pred sebou neutečieme, nezavrieme sa v inej miestnosti, nie je možnosť, že by sme sa so sebou nerozprávali, vymazali si seba zo života, alebo jednoducho považovali sami seba za mŕtveho. Proste to nejde.

Môžeme vidieť svet vo farbách, stýkať sa s ľuďmi, ktorí sú nám príjemní, obklopovať sa milovanými a milujúcimi, byť šťastní s málom a nechcieť veľa. Ale nemôžeme konať vždy správne, ľudia nie sú bezchybní, a navyše správnosť je subjektívna a vo väčšine prípadov je to kec. Ak by sme nemali konať podľa toho ako cítime tak podľa čoho?

Môžeme si vysnívať svoju cestu životom, svoj ideálny smer, svoj raj za cieľovou rovinkou, ale nemôžeme očakávať, že nám do toho nebudú zasahovať vonkajšie vplyvy. Ľudia nám nikdy nebudú bočiť z cesty, ak sa naše životné chodníčky pretkajú s inými v neuveriteľnom množstve križovatiek. Nemôžeme chodiť s klapkami na očiach, veď vôkol je toho toľko, čo by sme mali vnímať, a ak tomu nechceme venovať celú svoju pozornosť, mali by sme to do pozornosti zahrnúť aspoň okrajovo. Jasné, vnímať všetko sa nedá, ale koľko starostí a bolestí by sme si ušetrili, keby sme neboli slepí jeden k druhému.

Ľudia sa menia a vyvíjajú. Ja sama mám problém u svojich priateľov vidieť ich charakteristické črty, ktoré tam ešte pred nedávnom boli, občas robí problém odhadnúť reakcie známych v situáciách, ktoré sa zdajú tak jednoduché. A tu sa vraciam k tomu, že ľudia majú svoje chyby. Ale ak ich milujeme, ak ich naozaj milujeme, nemali by sme tieto chyby proste odložiť, alebo lepšie povedané presunúť niekam, kde nebudú tak viditeľné a budú lepšie prijateľné? Ubližujeme si, stále si ubližujeme a čím viac odmietame tých, ktorých milujeme, alebo tých, ktorí milujú nás, tým viac škvŕn má láska. Tým špinavšia je ďalší krát, tým trpkejšia a bolestivejšia je ďalší trpký a bolestivý krát.

Ktosi kedysi povedal, že na lásku veria už len malé deti, alebo tí, čo nikdy nemilovali. Áno, rozumiem tomu. A nech mi prepáči každý, kto má s týmito tvrdeniami nejaký problém. Nech mi prepáči každý, kto má pocit, že som len úbohá moralizátorka, ktorú nikdy nikto nemiloval natoľko, aby to vedela posúdiť. Nech mi prepáči každý, kto ma považuje za decko a myslí si, že do toho nemám čo kecať. Nech mi prepáči osud, že už nechcem byť súčasťou jeho hry na lásku a intríg s ňou spojenými.

Milovaným ľuďom sa ubližovať nemá...milujúcim ľuďom tiež nie... a už vôbec nie zo strachu, že niečo nezvládneme.