Nevedela som od seba rozlíšiť spleť mojich myšlienok. Prišlo mi to nemožné a zároveň mi táto situácia pripadala vtipná. Ja už sa nevyznám ani v sebe. Cítila som sa ako na kolotoči. Na takom tom retiazkovom. Sedíte v tej sedačke a svet sa točí a točí. Ste len vy a vaše myšlienky, pretože všetko naokolo je rozmazané. Váš pohľad sleduje všetko naokolo, ale vaše oči nie sú schopné zachytiť každý predmet, ktorý sa v okolí mihne. Sú to len útržky. Vysoký strom, biely oblak na oblohe, žltý dom v diaľke, vysoký človek s čiernymi vlasmi, malé dieťa v ružovom, kočiarik, mláka, stánok s cukrovou vatou, kolotočiarka pri ovládaní a kopa iných malých detailov. Ako život. Čím všetkým len potichu preletíme? Čo všetko sú tie dôležité detaily a čo to malé nepodstatné?
Život sa točí ešte rýchlejšie. Oveľa rýchlejšie. Čo ak si všimnem veľa nepodstatných detailov a tie dôležité nie? Pohrabala som sa vo svojich spomienkach. Videla som moju mamu s úsmevom na tvári, môjho otca ako rozpráva a smeje sa súčasne, moju sestru ako jej oči žiaria, keď rozbaľuje nejaký darček pri vianočnom stromčeku, Dianu s Kubom ako sa bijú, Andreja s arafatkou okolo krku, Julu so zvodným úsmevom, Alexa ako mi podáva ruku pri zoznamovaní, Riša, Andrejku s Jankou, mojich spolužiakov, mojich kamarátov, na ktorých sa zabudlo a mnoho iných osôb. Videla som to plyšové zviera, s ktorým spávam, slohy, čo som napísala, knihy, čo som prečítala, nespočetne veľa viet, ktoré som kedy citovala, slová, čo som si chcela zapamätať, ale už ich nezopakujem, všetko mi zostalo v spomienkach.
Odrazu som mala pocit, že to všetko zovšednelo. Že už sa nikdy nič nevyrovná tomu obrazu Andreja s úsmevom na perách, tomu pocitu, ktorý som cítila, keď som ho objímala, tomu brneniu v bunkách, keď sa naše pery dotkli, jeho vetám, jeho skladbám, jeho kresbám, jemu. Ja sa mu nikdy nevyrovnám.
Kedysi som verila. Ešte pre pár mesiacmi, ešte než som spoznala Andreja, tak som verila. Verila som, že všetko má nejaký dôvod, nejakú príčinu, aj v osud som verila aj ľuďom som verila, no potom prišiel Andrej. A všetky moje získané ilúzie o svete sa rozsypali ako domček z kariet. Ako keď hráte záchod so žolíkmi, niekto v kruhu nešikovne potiahne a záchod sa rozsype. Môj malý svet bol ten záchod a človek v kruhu, ktorý nešikovne potiahol bol Andrej. A ja neviem, či spôsobil katastrofu, alebo spravil dobre. Staviam si svet od znovu, ale kolotoč mi dáva príliš málo použiteľného materiálu. Príliš málo všetkého na všetko.
A tak sedím a rozmýšľam, kde má ten kruh svoj koniec. Alebo ako dokážem byť taká šťastná aj nešťastná zároveň?
29.11.2008
Joahnnie
Komentáre
skutočne
Joahnnie...
lubica, lasky
lasky, :)) no ja však ešte stále neviem, na čo to bolo dobré :)) ale tak snáď sa to niekedy dozviem...
Joahnnie...
Obdivujem Ťa,
Protirečivosť,
Čo sa týka Tvojho kruhu a vracajúcej sa otázky, myslím, že sa bojíš byť šťastná, bojíš sa možného ublíženia, straty, a možno je to aj akýsi pocit dlhu, tlejúcej sebaviny. Raz sa s tým všetkým vysporiadaš a pretneš bludný kruh.
maggie, Lesmiria...
Lesmiria, ja sa bojím jedinej veci a to tej, že vlastne nemám skutočný strach...byť šťastný je len pocit, o nič nejde a ide pri tom o veľa, na šťastí mi nikdy nezáležalo...ja neviem, zo všetkým sa vždy vyrovnám príliš rýchlo, odložím to na kôpku nevyriešených problémov s nálepkou vyriešiť, čo najskôr....a potom mám obšas taký stav, že píšem...nikdy som nevedela písať tak, aby to vyzeralo šťastne...neviem prečo, už som raz taká...
Joahnnie,
Nie som normalna