Na starej drevenej skrini, kde duchovia prespávajú, sa v malej škatuľke od cukríkov krčil červený gombík. Mal dve dierky a až na to že bol ošúchaný, sa nijako nelíšil od iných červených gombíkov. No v jeden deň ho raz predsa len postretlo šťastie
Vŕzganie dverí na skrini, ach, ako dlho som už nepočul tento zvuk. Vonku už musí byť veľká zima keď tak dlho šmátrajú v skrini. „No konečne ho mám! Ale kde je vrchný gombík? Ach asi budem musieť prišiť nový. V tejto zime sa bez neho nezaobíde.“ Bračekovci, toto je naša šanca možno si niekoho z nás vyberie. Ále. Však netvárte sa tak kyslo. Hiii, už s nami hýbu. Svetlo. Naša krabička sa otvára. Prosím, prosím, vyberte si mňa. Aha, brat Jakub odchádza. Ahoooooj, braček môj, slúž pánom dobre. Tak a je preč. Ale ja som tu stále zostal. Nevadí. Nech si Jakub užije slobodu. Vytrpel si to tu presne tak dlho ako ja. Au. Jakub, si to ty? Čo sa stalo? Prečo ťa dali späť? Čo hovoríš? Jakub, prosím ťa, prestaň plakať. Nerozumiem ti. Čo nemáš správne? Správnu farbu? Aha. A aký gombík hľadá? Červený? Červený. Ah, červený, to môže byť moja chvíľa. Znova sa hýbeme. Vidím ruku. Dúfam že teraz ma nájde. Cítim teplý dotyk. Nič nevidím. Ale je mi teplo. Teplo ide odvšadiaľ. Asi som ukrytý v dlani. Tento pocit som už dlho necítil. Je to také príjemné a ukľudňujúce. Už sa Jakubovi nečudujem že plakal keď sa musel vrátiť. Ja som sa vlastne ani nerozlúčil. Dúfam že sa teraz za to na mňa bračekovci nehnevajú. Ach, teplo sa stráca. Znova vidím svetlo. Idú ma vrátiť späť? „Tento vyzerá byť v poriadku. Trošku ošúchaný, no farba sa úplne hodí.“ Nechystajú sa ma vrátiť. Znova som stratil svetlo. Nič nevidím. Ale, je mi teplo. Znova ma obopínajú jemné prsty. Už viem, že sa späť nevrátim. Možno mi bude za bratmi smutno, Tomáš mi ani nestihol dopovedať ten zaujímavý príbeh o slnku. Ale veď teraz to môžem zažiť sám. Teraz môžem prežiť všetky tie príbehy starších bratov. Tie napínavé príbehy o stromoch, o tráve, o tej nebezpečnej lopte. Len dúfam že nestretnem toho zlomyseľného tvora o ktorom hovoril Patrik. Ako sa to volal? Tuším pas. Ach. Znova svetlo. Kde som to? Kam ma to pokladajú? Aký príjemný povrch. Kto to na mňa ide? Stále sa približuje. Kto siii? Prečo neodpovedá? Haló! Počuješ? Kto siii? Znova nič. Prečo ide tak blízko? Už sa ma takmer dotýka. Kam chce až ísť? Veď ma trafí. Aaaa. Uf trafila sa presne do dierky. Neublížila mi ale... Hihihi, To šteklí. Čo ma to tak šteklí? Prečo to ide cezo mňa? Au, ono ma to pripútalo. Už sa nemôžem ani pohnúť. Au. Znova. Ach už to odišlo. Ale ja sa nemôžem pohnúť. O tomto hovorila gombička Mária. Tak takéto to je byť pošitý? Alebo došitý, či zašitý? Už neviem ako to bolo. Hýbeme sa. Toľko nových zvukov. Doteraz som počul vlastne iba vŕzganie dverí od skrine. A práve teraz podobný zvuk. Ale tieto dvere sú oveľa väčšie ako tie čo som videl tú chvíľu na skrini. Aj viac vŕzgajú. Aaaa, to je strašne silné svetlo. Čo to je? Nemôžem sa tam ani pozrieť. Nie je to to slnko o ktorom hovoril Daniel? Ale kde sú všetky tie farby o ktorých bračekovci hovorili. Tie stromy, tá tráva to všetko na čo som sa tešil tie, tie... „Janka! Poď sa už guľovať. Je skvelý sneh.“ „Už idem. Au. Táto bola silná. Našťastie si sa trafil len do kabátika.“ Brrr. Toto bolo studené. Čo to bolo? Na chvíľu ma to celého zahalilo. Je to také biele a chladné. Nebude to ten sneh, o ktorom hovorili? Brrr, odteraz nemám rád sneh. „Hihi, teraz som sa dobre trafila.“ Prečo sa z toho ale ľudia smejú. Veď to všetko iba zahalí. Všetko sa potopí v tomto snehu. Zostane pod nemou prikrývkou. Skoro ako prachom zasypané. Ach, Brrr. Znova sú na mne tie kúsky chladu. „Hihi, teraz som ti to chytila.“ Prečo sa tomu smeje? Ja to nechápem „Peťko, poďme radšej teraz robiť anjelov.“ „Dobre.“ Čo? Akého anjela? Bude to niečo zlé? Au. Prečo padla na zem? No dobre už sme znova na nohách. Jéj. To je krásne. A sú dvaja. Čo to tam s tým robí? Aha, dokresľuje krúžok. Teraz je to ešte krajšie. „Janka, poďme si teraz niekam sadnúť, keď tak pekne začalo snežiť.“ Čo sa deje? Snežiť? Čo to je? Brrr zase na mňa niečo padlo. Hiii toto je ale krásne. Tie biele snehy ktoré sa tak ladne kolísajú k zemi. Ako biele hrášky na dáždnikoch. Počkať kam sa to teraz Janka pozerá? Hiii, toto je čarovné. Všetko biele. Nevinnosť. Čistota. Každý kopec akoby sa pred zimou zababušil do periny, ktorá ho chráni a robí z neho bieleho obra. Už viem prečo ľudia majú radi tento sneh. Za takú chladivú krásu by mal byť vďačný každý. Aké šťastie som mal že ma vyslobodili z krabičky. Prečo tu len nemôžu byť moji bratia. Zaslúžia si túto nevinnosť iba vyvolení. To nie je fér. Toto nemôžem dopustiť. Pusti ma ty niť otravná. Ja ťa porazím. No už už... Padám. Au. Chladivé dotyky. Všade vôkol mňa. Strácam sa niekde v belote. „Znova som stratila môj vrchný gombík. Mama ma znova vyhreší.“ Som rád. Aj keď asi už navždy zostanem tu, ďalší gombík bude môcť zažiť túto krásu tak, ako to bolo vtedy dovolené mne. Uži si to. Dobrú noc.
Oliver Bielovič
Komentáre
:-))