Joahnnie´s stories

Chce sa mi ísť do školy. Chcela by som sa zobudiť, bolo by desať ráno, bola by som krásne vyspatá, dobre naladená a mala by som perfektné vlasy, ktoré by som nemusela naťahovať gélom. Obliekla by som sa, nechala školskú tašku doma, zapla si v prehrávači bláznivých Blinkáčov a s úsmevom na perách by som nastúpila do električky plnej babiek. Nebolo by teplo, ani zima, tak akurát na chodenie v obľúbenej mikine s rozopnutým zipsom. Vošla by som do triedy a tam by všetci sedeli. Tiež dobre naladení a vyspatí do ružova. Všetci by sme po sebe poskákali, besnili sa a vyhadzovali z okna učebnice, ktoré sme ponachádzali po laviciach. Triedna by vošla do triedy, chvíľu by nás podpichovala, potom sa otočila na opätku a nechala nás tak. Riaditeľ by vybehol hore a pokrikoval na nás: "Meno! Meno!", ignorovali by sme ho, smiali sa a oznamovali mu, že aj malá sestra jedného spolužiaka má lepšiu slovnú zásobu ako on. Odišiel by. A my by sme zostali. Večne. Nekonečne. Šťastní a besní. S úsmevmi a drzosťou v očiach. Takí sme boli.

Namiesto toho sa mi v mysli vynorí spomienka na náš posledný deň. Ako spolužiačky plakali, spolužiaci si trápne podávali ruky a ja som tam stála a všetkých pozorovala.

"Barbiii! Barbiii! Ty mi budeš asi najviac chýbať!"- zakričala kamoška a vrhla sa mi okolo krku. Túto vetu povedala každému a ja som bola rada, že aj mne.

"Barbiiii! Ja ťa milujem!"- zakričala druhá a vrhla sa mi okolo krku tiež. Viseli na mne obe.

"Veď aj ja vás kočky."- zašepkala som a smiala sa na celé kolo.

"Tak zbohom Barborka."- kamarát mi podával ruku.

"Aké zbohom? Také slová nepoužívam, povedz tak zatiaľ a hneď si daj do mobilu pripomienku, kedy mi zavoláš."- odvetila som a namiesto ruky som mu skočila okolo krku pre zmenu ja.

"Teba som hľadal."- povedal druhý a objal ma okolo pliec. Privrela som oči, ešte stále používa veľa tej drahej vody po holení. Nikdy som mu to nepovedala, už len pri myšlienke ako drží v ruke žiletku mi je do smiechu. Nadýchla som sa zhlboka, možno je to posledný krát.

"Mňa? A na čo?"

"Len tak. Naposledy na teba pozrieť z výšky a nechať si ponadávať, že rastiem do neba."

"Osoba! Slová ako naposledy používaj vo svojej hlave, tak ako ja, tiež tým nikoho nezaťažujem."- rozosmiali sme sa.

"Tak?"

"Tak čo?"

"Narástol som?"

"Ty nie, to ja."

"Veď jasné krpec!"

"Barborka?"- ozvalo sa mi za chrbtom. Číslo dva zmizol.

"Áno?"- asi prvýkrát, odkedy sa tu hromadne lúčime, mi zostalo príšerne smutno. Zažmurkala som. Ty nebudeš plakať! Zostaneš jediná z tých osôb, ktoré sa nazývajú holkami a nebudeš plakať.

"Objatie?"

"Áno."

Objal ma a ja som si spomenula na to, ako stál na lavici, skákal a bláznil sa a ako sa tá lavica prevrátila a on skončil na zemi. Všetci sme sa tak smiali, že sa nám podarilo postaviť jeho aj lavicu až za desať minúť. Spomenula som si na to, ako nás učiteľka posadila spolu, lebo si myslela, že prestaneme kecať. Aj na to, ako sme sa spolu pustili do učiteľky slovenčiny, nadávali si cez dejepis, že sa podvádzame a posúvali si ťaháky z ruky do ruky. Na to, ako nás učiteľka od seba rozsadila a ja som sa týždeň tvárila ako šialene smutná princezná, kým sa nekonala veľká písomná práca a on nesedel opäť pri mne so slovami Pomôžeš?. Pomohla som. A teraz sa lúčime. Nebudeš plakať! Prikázala som si rázne a rozosmiala sa.

"V pohode?"- spýtal sa.

"Jasné, len sa milión tisíci krát potvrdilo, že v stresových situáciách reagujem veľmi nevhodne."

"Barborka!"

"Ach bože."- vzdychla som potichu. Číslo tri zmizol. Na jeho miesto nastúpila tretia.

"Ahój!"- nasadila som ten najumelejší úsmev zo všetkých umelých úsmevom, ktoré som si kedy pred zrkadlom nacvičila. Jeho pracovné pomenovanie nieslo názov Pred tornádom.

"Tak mocinky mi budeš chýbenkať, naozaj."- skočila na mňa a ja som zostala stuhnuto stáť v pozore. Nevadilo jej to.

"Aj ty mne."- bývalá najlepšia kamarátka, zašepkala som si v duchu.

"Naozaj?"- spýtala sa a uprela na mňa svoje orieškové oči, ktoré vytŕčali spod blonďavých vlasov.

"Najnaozajstnejšie."- povedala som a na perách mi hral Pred tornádom. Vôbec nebude.

"Barbi?"

"Hm?"

"Nech už to sprosté lúčenie skončí."- povedala štvrtá.

"Nech už tá sprostá škola spadne."- povedal číslo štyri.

Nech si už vy dvaja tupci, konečne vyjasníte, čo medzi vami vlastne je..pomyslela som si a nasadila hollywoodsky úsmev číslo tri.

"Stále rovnako v čiernom."- číslo päť sa dostal k slovu. Prevrátila som očami, otočila sa mu tvárou a nasadila úprimne neúprimný úsmev. Nedramatizuj! Okríkla som sa.

"Stále rovnako uštipačný."

Bol ticho, aj ja. Potom ho niekto odtiahol a ja som si nahlas vydýchla. Niektorí z nich mi chýbať asi fakt nebudú. Podišla ku mne štvrtá, odtrhla sa od čísla štyri a stála oproti mne. Slzy jej tiekli z očí a na perách jej hral úsmev. Nevykríkla žiadnu podobu môjho mena, nehodila sa na mňa, len ma ticho objala.

Tiež som spomínala na všetky veci, ktoré sa jej týkali. Hlasný smiech na perverzných historkách, ktoré sme si rozprávali na výchovnom koncerte. Rozpaky pri podávaní si rúk s jej frajerom. To, čo sme si nikdy nepovedali, ale aj tak sme to o sebe vedeli. Ohadzovanie sa perami, trávou, listami...hysterický smiech, vyrývanie mien do lavice, spriadanie plánov na rôzne pomsty. Aj vtipy, ktoré nikdy neboli vtipné a my sme sa na nich vždy smiali, vždy. Na to ako spadla pred školou, rozrazila si peru a rozprávala mi to do telefónu sedemkrát po sebe. Na to ako som milióny krát riešila, čo sa vyriešiť nedalo. Na to, ako ani jedna z nás nezabudla, kto je jej naozajstná kamarátka.

"Tak neplač, veď nikto neumiera."- spražila som ju svojou jedinou utešovacou vetou, ktorú používam už týždne na všetkých našich "rozlúčkach" so ZŠ.

"Ja viem."- povedala, ale neprestala.

A potom to prišlo. Zoradili sme sa do akéhosi radu a školník spustil posledné zvonenie pre deviatakov. Schádzala som dolu schodmi, vedľa mňa kráčal číslo dva a usmieval sa, potom ma chytil za ruku, možno si potreboval dokázať, že má naozaj odvahu opustiť to tu. A keď to nepotreboval dokázať sebe, tak tú odvahu dodal aspoň mne. Všetci na nás pokrikovali a kývali nám. Na druhom poschodí ma do pleca udrel kamarát z osmičky, oplatila som mu rovnako a ťukla aj do druhého, čo stál vedľa. Ôsmačkám som zdvihla ruku na pozdrav, usmievali sa. Moja sestra stála na prvom, chytili sme sa za ruku, aj s jej spolužiačkou a potom som sa s úsmevom otočila tvárou k poslednému radu schodov. Na chodbe pri hlavnom vchode stáli deti z prvého stupňa. Tlieskali a zborovo kričali: "Veľa šťastia!". Usmievala som sa, neplakala, len som sa usmievala. Veľa šťastia! Počula som stále za sebou. A hlavne odvahu! Dodala som potichu a silnejšie stlačila dlaň číslu dva. Už len odvahu na cestu životom.